Moja polovička mi neustále prízvukuje, že by som mal piť viac vody a menej whiskey. A tiež by som sa mal menej mračiť lebo budem mať vrásky, prestať si zo všetkého robiť srandu, začať brať život vážne, nepoužívať toľko anglickych slov, netráviť toľko času pri počítači.

Skrátka viem o svojich chybách. Viem, že by som mal robiť viac jedného, než toho druhého. V práci, aj vo vzťahoch. Čo by sa však stalo, keby bol človek dokonalý? Prestaneme mu to veriť. Dokonalá krása je taká tá krása z plagátov, vyretušovaná, umelá a bez duše. Sú to práve malé “vady” charakteru, ktoré nás s úsmevom napadnú vždy, keď myslíme na svojich najbližších priateľov a rodinu.

Vo firmách je to podobne. Pracujeme na odstránení všetkých kazov, problémov, tvoríme vyžehlené dokonalé systémy a procesy vhodné pre každého a každú príležitosť. A niekde na tej ceste strácame svoju autencititu, svoju vôňu a príchuť. Svojho ducha.

Kde je teda hranica kedy sme ešte autentickí a kedy sme už na všetky príležitosti? Je veľmi ťažké túto hranicu definovať.
Pre mňa je autenticita ako obrázok s mantinelmi, protipólmi. Procesy a ľudskosť – systémy vs. dobrá vôľa, ochota spolupracovať a prispôsobiť sa. A medzitým je sloboda. Nie sú dokonalé systémy, ktoré vyhovujú všetkým. Všetci máme svoje nedostatky, pracujeme na svojich chybách, nie však za každú cenu. Podľa mňa to, čo robíme medzi týmito mantinelmi nás robí autentickými. Ľudia v dobrej spoločnosti sú s ňou stotožnení a neusmievajú sa preto, že musia. Pracujú odkiaľ chcú, lebo je na to na ich rozhodnotí, lebo vedia, že takto prispejú najlepšie. Rozprávaju a správajú sa voľne, lebo vedia, že môžu a že názor sa netrestá. Dovolia si navzájom robiť chyby, lebo je to ľudské, lebo tak sa učíme. Takýto prístup potom dáva moc tvoriť a nie trápiť.