Ja, občianskym menom Roman Klimčík, chcem týmto spôsobom podať správu z výkonu služby. Pred 6 rokmi som bol škandinávskym vedením spoločnosti poverený riadením vysunutej jednotky na ďalekom Slovensku.  

Pôvodne (v roku 2018) nás bolo málo - dvaja, ale súčasťou misie bolo nájsť, zamestnať a vycvičiť ďalších do služby. Zbrane boli dané tiež - nezlomná discplína, slepé nasledovanie veliteľa a cieľov, a hlavne žiaden názor či diskusie. Je nepochybné, že týmto spôsobom je možné a žiadúce vytvoriť správnu, poslušnú a výkonnú inžiniersku silu. 

Hneď v začiatkoch sa ukázalo, že naša taktika utrpela vážne rany, keď jedny z prvých prírastkov začali prejavovať vlastný názor. Každý napríklad chcel vlastný “polohovateľný” stôl, ako keby maličké, lacné stolíky pri ktorých sa hrbili generácie našich hrdých predkov nestačili.  Dokonca! si vynútili na velení biliardový a pingpongový stôl. Na svoju obranu musím dodať, že všetky hry ktoré som na týchto zariadeniach za tie roky odohral, boli len kvôli tomu aby som pochopil ako nepriateľ, teda inžinier, rozmýšľa. 

Musím čestne priznať, že táto svojvôľa podriadených počas rokov pokračovala, dokonca sa stupňovala. Do základne pribudli ďalšie hračky a hlavne si inžinieri zvykli do všetkého kafrať, pindať a okate prejavovať súhlas aj nesúhlas. Už v začiatkoch dokonca vytvorili tzv. “rady” ktoré miesto vedenia (rozumejte mňa) rozhodovali o rôznych aspektoch bytia našej jednotky. Napríklad ako sa budeme vzdelávať, či ako bude vyzerať naša základňa. Nielen, že spolurozhodujú, dokonca majú na to vyčlenené nemalé peniaze zo spoločného rozpočtu. Taká blamáž! A naše škandinávske vedenie sa na to len mlčky pozerá. A keby len to. Ešte prisypú soľ do rany a zvýšia nám žold, že vraj to robíme dobre. Ja som predsa len obeť veľkého nepochopenia role hlavného veliteľa jednotky! 

Postupom času, zhruba za 5 rokov, naša jednotka dosiahla určenú veľkosť 200 bojovníkov. Vďaka aspoň za to. Konečne aspoň jedna splnená úloha. Ale tam to neskončilo. Nie. Tých 200 ľudí spoločne prehovára ďalších svojich kamarátov aby ku nám prišli. Ďalších?! Veď už nás je 220 a všetko takýto divní ľudia s názorom a myšlienkami. Veď takto to byť nemá, čo to nikto nevidí? Úloha bola 200 nie 220, či 300 nebodaj. Nemám z toho dobrý pocit.

Môj zlý pocit sa na sklonku roka, kedy píšem toho svoje hlásenie, nelepší. Aha - tu ide ďalší inžinier a zasa niečo odo mňa chce. “Roman, poraď mi s týmto” Tyká mi. Tyká! Zmienil som sa o tom, že mi tu všetci tykajú?! A prečo by som vôbec mal niekomu radiť? Mám predsa veliť. Navyše odo mňa chce niečo zložitejšie a ja si to musím najprv zistiť, potom ho vyhľadať a ešte mu aj poradiť. Celé zle!

Na záver môžem iba konštatovať, že misia napriek všetkému pokračuje. 200 + 20 spolubojovníkov je štastných a úspešných. Bohužiaľ sa už nie všetci poznajú a sem tam sa sťažujú, že sa im nezdravia vo výťahu alebo že im káva nechutí. Samé blbosti. Mali by sa sťažovať, že im nepriateľ hádže polená pod nohy, alebo že sa málo učia, či nemajú kde rásť a oni tu riešia toto. Zjavne sú tie dôležité veci v poriadku, teda väčšinou. Sem tam to niekto rieši a tak mu, napriek značnému osobnému odporu, pomôžem. Asi mäknem. Opakujem - toto všetko sa deje napriek mojej najlepšej snahe o poslušnosť a vynucovanie si autority strachom.

Neviem dokedy to takto vydrží a ani kde je tomu koniec. Každý deň čakám, že ma vedenie odvolá a nastolí niekoho, kto tu konečne urobí poriadok a zavedie strach a disciplínu. Dovtedy však my - 200 a 20 - bojujeme ďalej.

Koniec hlásenia.